Povolanie znamená pre každého niečo iné. Túžba po rehoľnom povolaní je predovšetkým veľmi dôležitým míľnikom v ľudskom živote. Byť povolaným je zmyslom života, je to volanie priamo od Boha.

Určite si zvedavý, ako toto povolanie v sebe objaviť, ako naplniť Božiu vôľu vo svojom živote? Tieto otázky trápia tých, ktorí hľadajú a odkrývajú vo svojom srdci „niečo“.
Hneď v úvode Ti chcem povedať, že Ježiš sa mi nezjavil a nepovedal mi: „Bartolomej, tvoje miesto je v Karmeli.“ Možno, že niekto mal takú milosť a Boh sa mu priamo prihovoril. V mojom živote to tak nebolo. Veľa som o tom premýšľal, modlil som sa a potom som sa rozhodol. Nič viac.
Teraz niekoľko praktických rád, ako rozpoznať svoje povolanie. Samozrejme, najjednoduchšie by to bolo, ak by všetci záujemcovia o rehoľný život dostali list podpísaný samotným Bohom. Predstav si; ráno sa prebúdzaš, kontroluješ svoju elektronickú poštu a medzi e-mailmi od známych a úradov si nájdeš e-mail priamo od Boha. Takto to však nefunguje.
Na začiatku si musíme povedať zásadnú vec – to Boh povoláva.
Ježiš sa túži oddať každej ľudskej bytosti, ale neurobí tak, kým sa my neodovzdáme Jemu. Všetkých nás pozýva: „Nasleduj ma, Poď za mnou, Dôveruj mi.“ Cesta oddania sa Mu je taká jednoduchá: je ňou sám Ježiš, Jeho život, Jeho slová. Učíme sa kráčať cestou za Ježišom. Snažíme sa Mu páčiť a milovať Ho. Avšak, každý má určený svoj vlastný spôsob ako dokáže milovať.
A tým vlastne je povolanie. Ide o jedinečnú formu lásky a dôvery k Ježišovi a o napĺňanie Jeho slov.

A práve tým je povolania: pre každého neopakovateľná forma lásky k Ježišovi, sprevádzania ho, plnenia jeho slov. Evanjelium zaväzuje každého Ježišovho učeníka. Ten, kto nechce počúvať jeho slová a uskutočňovať ich, ten sa sa nemôže považovať za kresťana. Nestačí hovoriť “Pane, Pane”, treba žiť jeho slovom každý deň. Často prevláda mylný názor, že iba rehoľné osoby musia žiť podľa evanjeliových rád. To však nie je pravda.

Evanjelium zaväzuje každého Ježišovho učeníka. Ten, kto nechce počúvať Jeho slová a napĺňať ich, nemôže sám seba považovať za kresťana. Nestačí len povedať: „Pane, Pane“. Potrebujeme žiť Jeho slová každý deň. Často sa stretávame s názorom, že len osoby povolané do zasväteného života sa musia riadiť podľa slov Evanjelia. A takto to nie je.
To, čo je napísané v Evanjeliu, nie sú len rady pre kresťanov. To preto, lebo Evanjelium nie je iba voľbou pre tých, ktorí idú za Ježišom. Nemôžeme si z Evanjelia vyberať selektívne: jedno prijímať, iné ignorovať a preskočiť. Preto sa nepýtajme, či máme žiť podľa rád Evanjelia, ale pýtajme sa radšej, ako máme uskutočňovať Božie slovo v konkrétnych životných situáciách, v povolaní, ktoré sme dostali.
Každý kresťan je povolaný, aby sa vo svojej každodennosti zameral na plnenie evanjeliových čností, a to v chudobe, čistote a poslušnosti, v jeho vlastnom záujme. Malo by nám záležať na tom, aby sme rozpoznali tento jedinečný spôsob a formu, ku ktorému je každý z nás povolaný, v ktorých máme realizovať Ježišove slová, v ktorých máme ísť za Ním a v ktorých Ho máme milovať.

Potrebujeme spoločenstvo, aby nám pomohlo prekonávať slabosti a vydržať vo chvíľach znechutenia.

Čo je potrebné vedieť pri rozpoznávaní povolania?
Nevyhnutnosťou v procese rozpoznávania svojho povolania je osobný vzťah s Ježišom a modlitba. Bez nej by bolo celé naše konanie márne. Treba byť vnímavým na Jeho Prítomnosť, čerpať z Božieho slova, vyčleniť čas na každodennú modlitbu a rozhovor s Ním – aby sme rozpoznali Božie volanie a prijali záväzné rozhodnutia.
Modlitba a duchovný život musí byť podporovaný osobou duchovného vodcu, ktorý má hlbokú a živú skúsenosť s Bohom. Je to veľmi dôležité. Všeobecne platí, že nemôžeme poznať Božie cesty, pretože sú akoby pred nami skryté, zahalené v tme. Potrebujeme niekoho, kto nás po nich povedie, kto nám ukáže ten správny smer. Boh k nám takýmto spôsobom často pristupuje. Jeho svetlo k nám preniká prostredníctvom iných. V tom sa prejavuje Božia veľkosť a pokora a zároveň je to pre nás istou školou pokory, pretože je oveľa ťažšie prijať slovo iného človeka, než konať podľa vlastného uváženia.
Pri rozpoznávaní svojho povolania je veľkým prínosom dobré spoločenstvo či komunita. Potrebujeme skupinu ľudí, ktorá nám je blízka, ktorá žije rovnakými hodnotami a zdieľa rovnaké túžby. Potrebujeme takú komunitu preto, aby nám pomohla prekonávať nedostatky a prežiť aj čas neistoty a krízy.

Aby sme rozoznali Božie túžby a tú formu lásky určenú pre každého, treba teda zotrvať pri Ježišovi, počúvať jeho slová a prosiť o vnímavosť na jeho pôsobenie.

Pri rozpoznávaní povolania sú potrebné tieto tri základné piliere: vzťah s Ježišom, duchovný vodca a spoločenstvo. V nich sú obsiahnuté ďalšie menšie elementy, ktoré tiež prispievajú k rozlíšeniu povolania: duchovné čítanie, časté pristupovanie k eucharistii, duchovné cvičenia či rekolekcie. K tomu môžeme pridať všetky ďalšie kroky, ktoré nám pomáhajú oslobodiť sa od zlých návykov a sklonov. Sú však také špecifické, že sa o nich teraz nebudem zmieňovať. Vyžadujú si osobitnú pozornosť, rozhovory tvárou v tvár, pretože len úprimné a hlboké poznanie inej osoby môže ukázať ťažkosti a spoločne tak hľadať spôsob, ako ich riešiť.
Aby sme rozpoznali Božiu vôľu a formu lásky, ktorá je pre každého iná, potrebujeme sa držať Ježiša, počúvať Jeho slová a byť vnímavý na jeho podnety. Prihovára sa nám prostredníctvom ľudí a udalostí, ktoré prežívame, aby nám dal poznať Svoju vôľu. Každému sa prihovára v závislosti od toho, ako mu to my dovoľujeme a ako blísko k nášmu srdcu ho pušťame. Nemusíme sa obávať, že sa nám nepodarí rozpoznať svoje túžby. Musíme mu veriť, pretože On neopúšťa tých, ktorí ho vzývajú.